Telesné tresty – áno či nie ?

Máme dieťaťu „dať po zadku“, keď nás hnevá? Otázka do bitky. Niektorí rodičia odpovedia, že je škoda rany, ktorá padne vedľa… tí ostatní považujú telesné tresty za zlý výchovný prostriedok a neuplatňujú ich. Dobre vedia, že bitka môže dieťa poznamenať nielen fyzicky, ale aj – a to predovšetkým – psychicky a citovo.

Pamätám si, ako som raz prehla malého Janka cez koleno – pretože zbytočne vystrájal v kúpeľni – o trochu viac, ako som chcela. Bola som unavená, nervózna a udrela som ho vyslovene v afekte. Samozrejme, bolelo ho to.


A mňa tiež… pri ukladaní do postieľky som sa Jankovi ospravedlnila, že som mu síce chcela dať po zadočku za to, že ma neposlúchol, ale nie až tak veľmi. Celý večer som si to vyčítala. Stále som videla ten červený odtlačok ruky a jeho slzičky. Toto do výchovy nepatrí. Keď som sa o niekoľko dní po tom – nie však so zlým úmyslom – napriahla, akoby som Janka chcela udrieť, videla som, ako sa bojí, aby znovu nedostal ranu, a schovával si zadoček. Deti si takúto skúsenosť dobre pamätajú,“ spomína mamička Radka.

Na otázky týkajúce sa telesných trestov odpovedá psychologička Tamara Cenková:

Aké negatíva prinášajú telesné tresty?
„Keď rodič zbije dvaapolročné dieťa, zapamätá si to – aj takéto malé dieťa – na celý život. A v podstate stráca vo svojich rodičov dôveru. Dieťa sa cíti ponížené a môže trpieť narušeným sebavedomím a sebaúctou. Ak ho zbije otec, môže navyše všeobecne pociťovať strach z mužov. To, že je niekto schopný zbiť dvojročné dieťa, signalizuje, že niečo vo výchove nefunguje. Rodičia sa niekedy správajú ako veľké autá na diaľnici a využívajú svoju rýchlostnú prevahu na ceste nad tými menšími. Pritom si neuvedomujú, že ich potomok od dvoch rokov kopíruje ich správanie… a bije deti na pieskovisku alebo v škôlke. Keď mi v poradni rodičia tvrdia, že doma žiadne násilie nemajú, a ich potomkovia pritom bijú svojich vrstovníkov, nehovoria pravdu. Jednoducho si to nepriznajú. Kde by inak dieťa k daným prejavom prišlo? Musí ich niekde vidieť. Zásadne som proti telesným trestom. Ruky otca a matky sú tu predsa na to, aby hladili a nie trestali…“

Ako teda dieťa vychovávať? Ako mu dávať najavo, že niečo môže a niečo nie?
„Musíme začať čo najskôr, len čo sa začne stavať na nohy a začína skúmať svet. Sú veci, ktoré skúmať môže, a veci, ktoré by skúmať nemalo. Príklad z prírody: Čo urobí matka levica, keď jej dieťa levíča vyparatí niečo, čo nemá? Jemne ho udrie. Také isté je to s malým dieťaťom – keď robí niečo, čo nemá, pacneme ho po ruke. No len tak, aby ho to neprekvapilo, nemalo by ho to bolieť. Musí pochopiť, že do zásuvky sa prsty jednoducho nestrkajú. Tým dávame deťom mantinely, čo môžu a čo nie. U malých detí sa občas objavia prvky agresívneho správania, udierajú do matky, kopnú ju, uhryznú. Nemá zmysel vysvetľovať im, aby to nerobili, pretože dvojročné dieťa dané slová ešte nechápe. Ak dieťa kopne, kopnem ho tiež, ak hryzne, pohryznem ho tiež (rovnakou silou ako dieťa). A robím to dovtedy, kým s tým dieťa neprestane. Treba mu jeho správanie názorne predviesť. Keď mu totiž poviem „au“, dieťa nevie, čo to znamená.

Niečo iné je výchova v období okolo tretieho roku, keď už začína chápať význam slov. Potom už vysvetľujeme a vysvetľujeme… najmä všetky naše zákazy a príkazy. A keď niekedy svojmu potomkovi povieme rezolútne „nie“, zásadne sa mu dívame do očí. Ešte väčší dosah bude náš zákaz mať vtedy, keď pritom dieťa jemne chytíme za bradičku. Tón hlasu musí byť jasný, netreba nič vysvetľovať. V žiadnom prípade však pri výchove nepoužívame telesné tresty.“

Čo robiť, keď sa už stane, že rodič, ktorý doposiaľ telesné tresty neuplatňoval, dá dieťaťu výprask?
„Keď sa to už stane, je dôležité, aby dieťaťu vysvetlil, prečo to urobil: ,Povedala som ti, že to nemáš robiť, a ty si ma neposlúchol. Je mi to ľúto, ale jednoducho si ma nahneval.´ Treba dieťaťu vysvetliť, prečo dostalo bitku a čo sa v rodičovi odohrávalo.

Zdroj: internet

Mohlo by Vás zaujímať: